Sedím nad rozhodnutím súdu, ktorý uznal vinnou sociálnu pracovníčku, kolíznu opatrovníčku. Vraj pochybila a ak by konala inak, Lucka mohla ešte žiť. Generálna prevencia, tak to nazvali.

Smútim, zúrim, plačem. Nie preto, že by som ju poznala a vedela – bolo to celé úplne inak. Niekde sa chyba isto stala, množstvo chýb. Zomrelo dieťa. Osamelé, hladné, trpiace a ubolené. Smútim, pretože pozerám späť na 26 rokov môjho pracovného života v tejto oblasti. Zúrim, pretože cítim obrovskú bezmocnosť. A plačem, aby som to zo seba dostala von.

Som aj ja vinná? Vážený súd, ministerstvo, spoločnosť, obyvatelia tejto krajiny. Mala by som byť odsúdená za to, že:

• Som k naliehavému prípadu do rodiny prišla až o 3 dni neskôr a dieťa bolo zatiaľ v potenciálnom vážnom ohrození – lebo nadriadení mi povedali, že nie som sama a áut na odbore je málo. Som vinná?
• Som bezradná, nikým nezaškolená, šla pre radu za svojím vedúcim a on, ako „politický nominant“ neznalý agendy, namiesto rozhovoru o ďalších krokoch riešil moju dochádzku. Rozhodnúť som tak musela sama a rozhodla som nesprávne, čím som poškodila dieťa aj rodinu. Som vinná?
• Som chcela nájsť dieťaťu – dievčatku z málo podnetného prostredia (vychovávaná iba matkou s psychiatrickou diagnózou, bez zdravého zázemia širšej rodiny) doučovateľku – gymnazistku o 7 rokov staršiu od dievčatka, dobrovoľníčku. Štátna správa však takého metódy práce neumožňuje a šéf moju iniciatívu zastavil, a iba som „prešetrovala“ dôsledky ťažkého rodinného stavu. Som vinná?
• Som podala podnet na políciu pre podozrenie na spáchanie trestného činu ohrozenia mravnej výchovy, doložila a zabezpečila dôkazy, ale vyšetrovateľ polície zistil, že skutok sa nestal a vydal uznesenie o zastavení konania. Nemala som odborné ani časové kapacity odvolávať sa a čo je najdôležitejšie – nedostala som ani súhlas ďalej bojovať za práva detí. Som vinná?
• Som sa namiesto priamej práci v teréne venovala administratíve a systému KICE (elektronický systém na evidenciu spisovej dokumentácie). Vraj to bola priorita, aj moja vlastná rodina si to dobre pamätá – prepáč Terezka, že som vtedy zmeškala oslavu Tvojich narodenín. Som vinná?
• Som sociálnou anamnézou a sociálnou diagnostikou dieťaťa v (mojej prvej) rodine zistila, že ide o týranie blízkej a zverenej osoby. Keďže to bol môj prvý prípad, žiadala som vedúceho oddelenia, aby ma poučil, ako ideme postupovať. Jeho odpoveď mi vyrazila dych a dodnes som ju nespracovala: „Ste príliš domýšľavá, mladá a neskúsená, neriešte to takto rázne trestným oznámením, nepotrebujeme problémy. Je to vysoko postavený človek, vážený občan, on to nemohol páchať, to sú určite klebety…“ Nemala som odvahu postaviť sa mu, bol to môj (prvý) šéf. Som vinná?
• Sa správam ku klientom o čosi inak, potom čo som bola fyzicky napadnutá priamo v kancelárii úradu. Pani neprišla dávka v hmotnej núdzi, no ona bola psychiatricky liečená, tak to ešte viem pochopiť a spracovať. Viac ma hnevá, že ma zamestnávateľ nechal sa zúčastňovať súdnych pojednávaní vo veci napadnutia samú, nepridelil mi žiadnu právničku. Bola som vtedy traumatizovaná a túto klientku som nemohla v tom čase ani v miestnosti vidieť. Od toho času vo mne zostáva kúsok strachu z ľudí, ktorým mám pomáhať a to im občas možno aj škodí. Som vinná?

Ak som vinná, zatvorte ma! Mám ešte stovku podobných dôkazov, prečo by ste tak mali spraviť. Nech moje deti a môj manžel, ktorí mi vždy uvaril čaj, keď som bledá, unavená, nahnevaná a bezmocná prichádzala neskoro z práce, videli, akú majú nemožnú mamu a manželku. Takú, ktorá sa v práci len „flákala“ a bola odsúdená za ublíženie množstvu rodín a detí. Po tom roku či viacerých, keď sa vrátim z výkonu trestu – duševne zrútená, no „spravodlivo“ potrestaná, budem aj tak do konca života onálepkovaná…

Vážený súd, vážený pán minister, všetci obyvatelia tejto krajiny,

ja som mala napriek všetkým nedokonalostiam a podmienkam, v ktorých som pracovala, šťastie. Mne nijaké dieťa, ktoré som mala v starostlivosti nezomrelo. Neviem, do akej miery bola vinná sociálna pracovníčka mŕtvej Lucky. V tomto momente to ani nie je to najpodstatnejšie, čo chcem povedať. Dôležité je, že vinu za to, že Lucka zomrela, a že iné Lucky nedostanú dostatočnú pomoc, nesie v prvom rade systém. Vedúci pracovníci, ktorí sú najskôr politici a až potom… a vlastne ani potom, odborníci. Systém, v ktorom sociálni pracovníci nemajú čas, kompetencie, podmienky, atmosféru spolupráce, spoločenský status. Systém, v ktorom majú maximálnu zodpovednosť a minimálnu podporu.

A tak ja vyslovujem úprimnú sústrasť sebe a všetkým mojim kolegom a kolegyniam, ktorí sú so mnou v tomto (ne)systéme a navrhujem riešenie. Dajme sa už teraz všetci sociálni pracovníci a pracovníčky pozatvárať z dôvodu generálnej prevencie – SME PREDSA VINNÍ…

Pretože sociálna pracovníčka odsúdená za Lucku, bez ohľadu na to, do akej miery bola či nebola vinná, je obetným baránkom a dôsledkom za systém, podmienky, bezmocnosť, politikárčenie v odbornosti…

Všetci sme závislí od systému, a preto sme zodpovední za systém. Riešiť príčiny je účinnejšie ako trestať dôsledky. Kde sa podľa Vás nachádzame práve teraz? V roku 2017…

Sociálni pracovníci a sociálne pracovníčky na Slovensku