Je tu tretia časť zo série rozhovorov s laureátmi ocenenia SOPRA. Tentokrát na naše otázky odpovedala Mgr. Iva Grejtáková. V rozhovore sa okrem iného dozviete aj to, aké dôležité boli v jej živote správne hodnoty.
Ste čerstvou držiteľkou ocenenia SOPRA pre sociálneho pracovníka roka 2017 – čo pre Vás toto ocenenie znamená?
Samotné ocenenie je pre mňa samozrejme veľkou poctou, ale zvlášť si vážim to, že som bola nominovaná. Znamená to, že niekto iný vidí, že svoju prácu robím rada a cení si to. Nečakala som to, keďže málokedy sa v oblasti sociálnej práce stáva, že získate také ocenenie. Nedá mi však povedať, že to ako vykonávate svoju prácu veľmi závisí aj od možností, ktoré vám zamestnávateľ poskytuje, od podpory a pochopenia pri snahe zvyšovať jej kvalitu. Človek v ohrození takou organizáciou určite je a preto toto ocenenie patrí sčasti aj celej organizácii.
Čím ste chceli byť v detstve? Aké bolo Vaše vysnívané povolanie?
To je dobrá otázka a ja na ňu vlastne asi nemám uspokojujúcu odpoveď, lebo v detstve som nemala predstavu, že raz budem robiť to alebo ono. Nepamätám si, že by som nad tým premýšľala takto. Rada som sa učila, mala som dobré známky, ale záujmovo som patrila skôr ku praktickým ľuďom a v podstate je to tak doteraz. Mám rada manuálnu činnosť a to, keď môžem pozorovať ako sa veci pod mojím vplyvom menia.
Ako viedla Vaša cesta k sociálnej práci?
Myslím, že to bolo veľmi zaujímavé. Strednú školu som absolvovala v Kežmarku a bola to Hotelová Akadémia. Jej výber bol ovplyvnený tým, že to bolo blízko bydliska a tiež to, že to bola praktická škola, „využiteľná“ v ďalšom živote. Po piatich rokoch mi však bolo jasné, že toto naozaj nie je to, čím sa chcem živiť. Nešlo ani tak o odbor ako skôr o komerčnú oblasť a orientáciu na zisk. Mala som možnosť pracovať v rôznych zariadeniach cestovného ruchu a to, čo som tam videla, som jednoducho nechcela. Nekonečný boj o zákazníkov, či nutnosť presadiť sa na úkor hodnôt, ktoré som považovala za dôležité.
Keď som si v piatom ročníku vyberala vysokú školu, už som vedela, že to bude niečo s ľuďmi a zrak mi padol práve na odbor sociálnej práce, ktorý sa špecializoval na rómske komunity. Zdalo sa mi to veľmi zaujímavé a tak som si povedala, že to skúsim. Odišla som do Nitry, kde som po troch rokoch zistila, že takéto štúdium nie je úplne pre mňa a že potrebujem prax ?. Impulzom pre toto rozhodnutie bola aj návšteva rómskych komunít na východnom Slovensku, kde sme v rámci antropológie prežívali náš prvý kultúrny šok ?. Odrazu som sa ocitla v inom svete, kde platili iné pravidlá a žilo sa tam inak. Videla som tam chudobu, strádanie, šialené životné podmienky, ale zároveň aj šťastných usmievavých ľudí, ktorí si aj takto vedeli zachovať vlastnú hodnotu. Chcela som byť aspoň na chvíľu súčasťou toho príbehu a tiež mi bolo jasné, že ak chcem venovať svoj čas pomoci v takých komunitách, musím ich poznať čo najlepšie. No a najlepšie je bývať priamo v komunite ?. A tak som s rovnako zmýšľajúcou spolužiačkou, za podpory miestnych obyvateľov, mala možnosť žiť istú dobu v komunite. Tam som ostala pracovať nasledujúcich 7 rokov, a tak sa vlastne môj príbeh v sociálnej práci začal.
Ľudia potrebujú mať vzory – osoby, ktorým sa možno chcú podobať, alebo ktoré majú vplyv na ich názory, pohľad na svet, na život. Kto bol Vaším vzorom respektíve osobou, ktorá najviac ovplyvňovala Vaše životné smerovanie?
No, snažím sa vypátrať konkrétnu osobu, ale naozaj takú nemám. Viete, ak ma niekto osloví, tak je to vždy iba určitou časťou svojho života, správania a hodnôt. Nemyslím si, že som kedykoľvek mala potrebu byť ako niekto iný. Inšpiruje ma veľa ľudí, ich príbehy a životy. Ale hlavne ma zaujíma, prečo sa rozhodujú tak, ako sa rozhodujú. Ich cesta k tomu, akí sú.
Ale ak už chcete nejaké konkrétne meno, Robert Smith z kapely The Cure bola osoba, ktorá ma dlhé roky sprevádzala. ?
P
odtitulom ocenenia SOPRA bolo označenie „zdolávateľ výziev“. S akými najväčšími výzvami sa ako sociálny pracovník pri vykonávaní svojej práce stretávate?
Najväčšou výzvou je vydržať. V podmienkach sociálnej práce na Slovensku som si často pripadala ako podnikateľ, ktorý vidí dopyt, ponúkne službu a ešte si na to musí nájsť peniaze ?.
Boli niekedy chvíle, keď ste sa ocitli v zúfalej či možno až bezvýchodiskovej situácii a chceli ste so sociálnou prácou „seknúť“?
Myslím, že takú chvíľu som nemala. Určite boli chvíle vyčerpania, únavy a sklamaní, ale nikdy som to nechcela riešiť tak, že už sociálnu prácu robiť nebudem. Dopriala som si dve „pauzy“ pri deťoch, čo mi pomohlo vyčistiť si hlavu a teraz mi je viac než jasné, že toto je presne to, čo chcem robiť a budem to robiť, kým sa bude dať.
Postupom času som sa však naučila mať aj hranice a svoj voľný čas venovať iným činnostiam. Využívam napríklad možnosti supervízie a samovzdelávania.
Aké sú podľa Vás najväčšie rezervy v sociálnej práci na Slovensku?
Každý sociálny pracovník by mal svojimi zručnosťami, skúsenosťami a vzdelaním prinášať kvalitu do tohto odboru, mal by byť patrične finančne ohodnotený, mal by mať vhodné pracovné podmienky, možnosti a chuť sa ďalej vzdelávať a mal by mať podporu. Mal by byť hrdý na to, že je sociálnym pracovníkom! To všetko je ešte potrebné zmeniť. Veľmi rada by som žila v prostredí, kde nie je normálne povedať, že “Načo je sociálnemu pracovníkovi škola? Stačí že má dobré srdce.”
Aká bola Vaša cesta do Slovenskej komory SP a ASP? Prostredníctvom koho ste sa o nej dozvedeli?
O komore som sa dozvedela hneď v začiatkoch, s kolegami sme sa o tom bavili. Bolo úplne prirodzené, že sme sa chceli stať jej súčasťou. Išla som do toho, lebo verím v jej poslanie a v to, že bude zvyšovať kvalitu sociálnej práce na Slovensku.
Čo Vám dáva členstvo v Slovenskej komore SP a ASP?
Momentálne, keďže som na materskej dovolenke, sa nemôžem aktívne venovať činnosti v komore. Pasívne však vnímam jej aktivity. Všetky jej aktivity ako ponuka vzdelávaní, supervízií, zastupovanie hodnôt sociálnej práce pri zmene zákonov a nakoniec aj toto ocenenie pomáhajú zvyšovať kvalitu a meniť na Slovensku obraz a vnímanie sociálnej práce.
Váš odkaz na záver pre ľudí, ktorí zvažujú svoje uplatnenie v oblasti sociálnej práce.
Asi len to, že nikdy nie je na škodu venovať dostatok času tomu, aby sme zistili, prečo sa chceme uplatniť práve v tomto odbore, poznať svoju motiváciu ?.
Ďakujeme za odpovede.
Foto: Koba Tuniev Photography
a