Zuzana Jurčová: Pomáhať ľuďom má zmysel

Prinášame Vám druhý zo série rozhovorov s laureátmi ocenenia SOPRA. V rozhovore nám PhDr. Zuzana Jurčová, PhD., MBA okrem iného prezradila aj to, ako vníma prácu s ľuďmi či ako jej pracovnú cestu ovplyvnil „syndróm vyhorenia“.

Ste čerstvou držiteľkou ocenenia SOPRA pre sociálneho pracovníka roka 2017 – čo pre Vás toto ocenenie znamená?

Som dojatá a prekvapená. Je to ocenenie, ktoré si vážim. Z ocenenia za svoju prácu mám samozrejme radosť. Považujem to za istú formu zadosťučinenia za snahu, ktorú vynakladám vo svojej práci. Je to pre mňa povzbudením pracovať lepšie a kvalitnejšie a ešte svedomitejšie. Ocenenie je pre mňa najväčšou inšpiráciou a povzbudením do ďalšej tvorivej práce, za ktorou je mnoho úsilia a nejedna prebdená noc, odriekania… Toto je finálne ocenenie, ale tá cesta, ktorá k tomu viedla je hodná povšimnutia… práca s ľuďmi je veľmi náročná, no vďačná, lebo zanecháva trvalé stopy v ich srdci.

Čím ste chceli byť v detstve? Aké bolo Vaše vysnívané povolanie?

Nemala som veľké sny ani konkrétne predstavy, ale mala som krásne bezstarostné detstvo. Vždy sa mi páčilo viacero zamestnaní a každé malo v sebe niečo výnimočné. Bádala som ísť za niečím, čo ma bude naozaj baviť a napĺňať. Rada a ochotne pomáham ľuďom, ktorí to potrebujú, ale nikdy mi nenapadlo venovať sa tomu profesionálne. A potom prišla vysoká škola, ktorá zmenila moju perspektívu.

Ako viedla Vaša cesta k sociálnej práci?

Sociálnu prácu aktívne vykonávam od roku 1995. Počas tohto obdobia som pracovala na prvostupňovom orgáne štátnej správy (obvodný úrad, okresný úrad), aj druhostupňovom orgáne štátnej správy (krajský úrad – odbor sociálnych vecí, Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny SR). Splnil sa mi sen. Túto profesiu som v plnom nasadení, s chuťou a láskou vykonávala do polovice roka 2004. Po tejto dobe som sa rozhodla z tejto pozície odísť. Prečo? Boli to dva dôvody. Postupne som zistila, že moja práca bola len o administratíve, nie o samotných ľuďoch. Potrebovala som mať pocit, že som tu pre ľudí a nie preto, aby som mala podchytené všetko na papieri (i keď, aj ten je dôležitý). Podstatný bol pre mňa klient, ktorému som sa nemohla venovať. A ako druhý dôvod, pre ktorý som sa rozhodla zanechať túto prácu, ktorá ma nesmierne bavila a napĺňala, je fakt, ktorý s odstupom času môžem nazvať „syndrómom vyhorenia“. Od roku 2004 pracujem v Domove sociálnych služieb v Giraltovciach, na pozícii sociálnej pracovníčky nepretržite.

Ľudia potrebujú mať vzory – osoby, ktorým sa možno chcú podobať, alebo ktoré majú vplyv na ich názory, pohľad na svet, na život. Kto bol Vaším vzorom respektíve osobou, ktorá najviac ovplyvňovala Vaše životné smerovanie?

Premýšľam, či existuje niekto, koho by som mohla nazvať svojím vzorom. Vzorom môže byť pre mňa každý, pretože v každom človeku je niečo, v čom vyniká. Chcem povedať, že každý človek má svoje jedinečné vlastnosti. Ak by som mala uviesť osobu, ktorá najviac ovplyvňovala moje životné smerovanie a ako ho ovplyvňovala, tak určite poviem Zlatica. Vyštudovaná právnička, aj sociálna pracovníčka, jedným slovom profesionál v každom smere. Je to osoba, ktorú obdivujem, a ktorú si nesmierne vážim. Práve od nej som sa naučila bojovať za veci, ktoré chcem v živote dosiahnuť, stáť si za svojím názorom……

Podtitulom ocenenia SOPRA bolo označenie „zdolávateľ výziev“. S akými najväčšími výzvami sa ako sociálny pracovník pri vykonávaní svojej práce stretávate?

Klient v zariadení sociálnych služieb je viac menej odkázaný na prácu a starostlivosť sociálneho pracovníka. Preto sa u sociálneho pracovníka čoraz viac do popredia dostáva schopnosť vedieť správne diagnostikovať klientove potreby a na základe toho aplikovať vhodne metódy a pri ich realizácií sa riadiť zásadami etického kódexu.

Podstatou pomáhajúcich povolaní, kam patrí aj sociálna práca, je práca s ľuďmi, preto etické otázky predstavujú neoddeliteľnú súčasť ich činností. Posudzovanie života klienta, všetko čo zažije, čo ho donútilo byť klientom sociálnej práce a následnú intervenciu je potrebné hodnotiť nielen v celistvosti jeho života, ale aj z pohľadu etických princípov, čo je východiskom práce sociálneho pracovníka s klientom.

Sociálny pracovník by mal vnímať vlastnú nedokonalosť vo svojej práci a snažiť sa o zlepšenie stavu. Uskutočňovať sebareflexiu nedostatkov, hľadať cesty na ich prekonanie, v prípade nezdaru požiadať o výmenu plnenia úloh konkrétneho prípadu. Uplatňovať zmysel pre tímovosť a spoluprácu, ak práca a intervencie jednotlivca nestačia. Vážiť si klientov, rešpektovať ich osobnosť, chrániť dôstojnosť a práva, porozumieť im, nenanucovať vlastné hodnotenie, ponechať klientovi možnosť sebaurčenia, možnosť zúčastňovať sa na rozhodovaní a stanovení služieb, nepripustiť nijaké násilie a diskrimináciu.

V zariadení sociálnych služieb, kde sme dennodenne konfrontovaní s neľahkými ľudskými osudmi, sociálny pracovník často vstupuje do najintímnejších medziľudských vzťahov, a má zásadný vplyv na život klientov. Dalo by sa o tom hovoriť neskutočne veľa.

Boli niekedy chvíle, keď ste sa ocitli v zúfalej či možno až bezvýchodiskovej situácii a chceli ste so sociálnou prácou „seknúť“?

Moja práca ma stále baví, napĺňa a uspokojuje hlavne vtedy, keď vidím, aj keď v prípade mojich klientov veľakrát len malý, ale úspech a posun v ich živote. Keď mi klient príde povedať, ako sa mu darí, alebo nedarí, čo ho trápi, alebo teší. Sú to všetko výsledky mojej práce, ktoré ma nútia každý deň sa zamyslieť nad hodnotou a zmyslom života. A mojím zmyslom života je niečo hmatateľné po sebe zanechať, čo je v mojom ponímaní – pomoc človeku, ktorý to veľmi potrebuje. Niekedy mi neostane iná možnosť, ako zobrať všetku svoju silu, ktorá mi ešte ostala, zaťať zuby a vykročiť. Začať pomaly stúpať tam, kde ešte vidím nádej. Kráčať z kroka na krok po stupienkoch. Občas sa potknúť, aby som sa pozastavila a skontrolovala vlastné stopy. Ale neotáčať sa. Kráčať len vpred, aby nás minulosť nestiahla dozadu. Aby nás nedobehla, pretože tá je nenávratne preč. Neľutovať seba, ani vynaloženú námahu a ísť si za svojím snom. To je jediná hnacia sila…

Zmeniť svoj postoj, prístup a hlavne myšlienky, ktoré občas prídu, aby nás v našej ceste spomalili. Prežívať každý okamih prítomnej chvíle, pretože minulosť už bola a budúcnosť neexistuje. Je iba naším výplodom fantázie. A až keď uveríme tomu, že prítomnosť je to, prečo sa ešte oplatí stúpať hore a ísť ďalej, až vtedy sa dočkáme odmeny. A tou bude náš pokoj v duši a srdce naplnené láskou. Nie tou, ktorú by sme možno chceli, ale tou, ktorú máme v sebe. Len sme už, na ňu zabudli

Aké sú podľa Vás najväčšie rezervy v sociálnej práci na Slovensku?

Proces profesionalizácie sociálnej práce na Slovensku zažíva v súčasnosti svoje silnejšie obdobie. Aj napriek tomu sa domnievam, že je na Slovensku v dôsledku nesprávne fungujúcej ekonomiky nízke platové ohodnotenie sociálnych pracovníkov v porovnaní s inými profesiami. Čerství absolventi majú horšie možnosti uplatnenia sa na pracovnom trhu, pretože vstupujú ako nováčikovia na pracovný trh. Nemajú žiadne skúsenosti ani pracovnú históriu a väčšinou majú len sprostredkované kontakty.

Aká bola Vaša cesta do Slovenskej komory SP a ASP?

Prijatím nového zákona o sociálnej práci. O vzniku komory, o pôsobnosti, o kompetenciách sa postupne začalo hovoriť na verejnosti pomerne viac. V mojom prípade, počas doktorandského štúdia pri vykonaní dizertačnej skúšky v rámci diskusie sa ma pán profesor Tkáč opýtal, či som o komore počula a či som jej členkou. To bolo u mňa také štartovacie obdobie, a teda aj rozhodnutie stať sa jej členkou.

Čo Vám dáva členstvo v Slovenskej komore SP a ASP?

Členkou komory som sa stala medzi prvými jej členmi na ustanovujúcom sneme v Bratislave. Veľmi si vážim byť jej členkou, mám záujem spolupracovať. A čo mi dáva členstvo v komore? Myslím si, že prináša okrem záväzkov predovšetkým nové možnosti, nové kontakty, vzájomné výmenné skúsenosti, dáva sociálnu tvár…

Váš odkaz na záver pre ľudí, ktorí zvažujú svoje uplatnenie v oblasti sociálnej práce.

Profesia sociálneho pracovníka sa neustále rozvíja a nadobúda v zložitých sociálnych podmienkach stále väčší význam. Práve tieto skutočnosti kladú na osobnosť a kvalitu práce vyššie nároky, ktoré môžu byť naplnené nielen odbornými vedomosťami, ale aj praktickými skúsenosťami, ktoré možno nadobudnúť len odbornou praxou v jednotlivých zariadeniach sociálnych služieb a v sociálnych inštitúciách pri konkrétnej práci so sociálnou klientelou. Možno som idealista, ale verím, že všetci sa snažíme robiť svoju prácu poctivo a najlepšie ako vieme. Úlohou sociálnych pracovníkov, okrem prenosu informácií, je približovať a vysvetľovať ľuďom vzájomné motívy práce, ktorú robia.

Ďakujeme za rozhovor.

Foto: Koba Tuniev Photography