Michal Oláh: Nikdy sa nevzdať

Prinášame Vám prvý zo série rozhovorov s laureátmi ocenenia SOPRA. V nasledujúcich riadkoch nám o sebe prezradil niečo viac prof. PhDr. Michal Oláh, PhD.

Ste čerstvým držiteľom ocenenia SOPRA pre sociálneho pracovníka roku 2017 – čo pre Vás toto ocenenie znamená?

Mám za sebou niečo cez dve dekády práce v sociálnej sfére a ak Boh dá, ešte ma minimálne rovnaké obdobie do dôchodku čaká (úsmev). Pri práci s ľuďmi bez domova a závislými sa mi často stáva, že sa sociálna práca „nepodarí“. Klient niekde zmizne, nečakane zomrie alebo sa vráti k závislosti, ktorá ho ničí. Myslím, že tak nejako sa môže cítiť lekár, ktorý spraví pre pacienta všetko, čo vie a môže a napriek tomu je liečba neúspešná. Z takýchto vecí som veľmi smutný. Toto ocenenie je pre mňa osobným povzbudením vidieť slnko aj za veľmi hustými mrakmi beznádeje a smútku.

Čím ste chceli byť v detstve? Aké bolo Vaše vysnívané povolanie?

Počas strednej školy som sa chcel stať františkánom. Svätý František ma priťahoval práve pre svoj zvláštny vzťah k chudobe. Zmenil historickú paradigmu jej vnímania v západnej spoločnosti. Z chudoby ako prekliatia spravil chudobu ako požehnanie pre človeka. Toto ma fascinovalo. Po maturite som aj vstúpil v Trstenej do kláštora, ale veľmi rýchlo po roku som zistil, že to nie je cesta pre mňa. Tak som si ešte počas života v kláštore dal prihlášku na sociálnu prácu v Trnave. Najskôr ma neprijali, no dal som si odvolanie. Potom ma už prijali na externú formu štúdia.

Ako viedla Vaša cesta k sociálnej práci?

Už počas strednej školy som chodil u nás v Lamači pomáhať Martinovi Benkovičovi do útulku pre ľudí bez domova, neskôr v Trstenej som mal na starosti v nemocnici pomoc ľuďom na TBC oddelení.

Po nástupe na vysokú školu som sa zamestnal v Domove sociálnych služieb v Bratislave na Mokrohájskej ulici. Veľmi ťažko som niesol, keď som videl zomierať mladých ľudí postihnutých svalovou dystrofiou. Napríklad aj dievča, o ktoré som sa staral, doteraz si pamätám jej meno, volala sa Šarlotka Lastovičková. Nevedel som jej pomôcť, nedokázal som jej ísť ani na pohreb. Prvýkrát som sa vtedy konfrontoval s vlastnou bezmocnosťou, že nie všetkým, ktorí moju pomoc chcú a potrebujú, dokážem pomôcť. Bolo to zahanbujúce.

Neskôr som pracoval s mentálne postihnutou mládežou v Domove sociálnych služieb ROSA na Patrónke. Po práci s telesne a mentálne postihnutou mládežou ma lákala iná forma sociálnej práce, a tak som si našiel zamestnanie ako kurátor pre deti a mládež na Okresnom úrade Bratislava II., kde som sa neskôr stal vedúcim Krízového strediska Kompas. Decká ku nám chodili hlavne z Pentagonu, bola to riadna zaberačka. Ja som sa venoval rezidentom a moji kolegovia deckám z ulice. Po vzniku VÚC nás za dramatických okolností ako delimitované zariadenie zrušili, tak som už ako študent doktorandského štúdia prešiel na akademickú dráhu. Učil som sociálnu prácu najskôr na Prešovskej univerzite a neskôr som začal pôsobiť na VŠZaSP sv. Alžbety, kde učím doteraz.

Po rokoch na akademickej pôde som sa začal cítiť ako zlý herec. Učiť sociálnu prácu bez praxe je trochu také „teátro“. Preto som sa pred niekoľkými rokmi vrátil do terénu, keď nám Anton Srholec ponúkol do správy resocializačnú komunitu pre ľudí bez domova RESOTY v Bratislave.

Ľudia potrebujú mať vzory – osoby, ktorým sa možno chcú podobať, alebo ktoré majú vplyv na ich názory, pohľad na svet, na život. Kto bol Vaším vzorom respektíve osobou, ktorá najviac ovplyvňovala Vaše životné smerovanie?

Tých ľudí, ktorí ma ovplyvnili, je mnoho. S niektorými spolupracujem doteraz, s niektorými sa naše cesty rozišli.

Počas strednej školy som strávil niekoľko mesiacov v komunite Taizé vo Francúzku, ktorá má silný ekumenický a misijný rozmer. Jej zakladateľ – brat Roger – ma raz pozval na obed a stretnutie s ním ma veľmi ovplyvnilo v pohľade na zmysel pomáhania ľuďom.

Neskôr som mal šťastie na šéfov. Pracovať pod Antonom Srholcom a Vladimírom Krčmérym bola a je pre mňa veľká škola života. Je to ako pracovať so svätcom a géniom. Pri oboch som sa vždy cítil ako taký mravec. Pri prvom som zistil, aký som slabý a pri druhom, aký som hlúpy. Ďakujem im za veľa.

Podtitulom ocenenia SOPRA bolo označenie „zdolávateľ výziev“. S akými najväčšími výzvami sa ako sociálny pracovník pri vykonávaní svojej práce stretávate?

Najväčšou výzvou je pre mňa odolávať frustrácii z neschopnosti pomôcť a z mojich vlastných zlyhaní. Myslím si, že jedinou cestou ako zdolať výzvy, je viera v to, že pomáhať má zmysel. Ak nie v tomto živote, tak v tom budúcom. Udržať si túto vieru je pre mňa najväčšou výzvou.

Boli niekedy chvíle, keď ste sa ocitli v zúfalej či možno až bezvýchodiskovej situácii a chceli ste so sociálnou prácou „seknúť“? Čo najviac zavážilo, že ste sa rozhodli pri sociálnej práci napokon zostať a vytrvať?

Áno, dva či trikrát. Prvýkrát, keď zomrela moja prvá „klientka“ Šarlotka. Dokonca som si potom dal žiadosť o prijatie do pracovného pomeru vo VÚB banke. Našťastie ma neprijali. Neskôr kvôli intrigám na akademickej pôde a úplnej apatii mnohých študentov, tá ma doslova zabíja. Manželka mi však vždy povie, aby som sa neľutoval, tak to potom vždy nejako prejde.

Aké sú podľa Vás najväčšie rezervy v sociálnej práci na Slovensku?

Tejto otázky som sa bál (úsmev). Z hľadiska vysokoškolského vzdelávania hlavne to, že mnohým vysokým školám chýba akákoľvek misia a vízia. Ponúkajú vzdelanie sociálnej práce, ktorému chýba srdce. V praxi samozrejme to, čo vnímame všetci sociálni pracovníci – platové ohodnotenie a vyjasnenie kompetencií.

Za veľký problém tiež považujem naširoko roztvorené nožnice medzi rezortom zdravotníctva a naším rezortom. Kvalita sociálnej práce, možno viac ako inej pomáhajúcej profesie, je obrazom úrovne kvality politiky. Slovenskú spoločnosť dlhodobo ovplyvňujú sociálne politiky rôznych politických dobrodruhov a samorastov. Vďaka ním nemáme kvalitnú štátnu správu, mnohé národné projekty sú zle nastavené, legislatíva je paternalisticky formulovaná a samospráva sa väčšinou tvári, že sa jej sociálna práca netýka. Keď sa pozrieme na súčasné relevantné politické strany, niet sa čomu diviť. Sociálnu prácu v nich riešia marxisti alebo politickí dobrodruhovia. Nádej však vidím v novej generácii sociálnych pracovníkov v politike, akými sú napríklad Vlado Ledecký alebo Peťo Pollák. Najväčšie rezervy teda vidím v sociálnej politike, ktorá priamo ovplyvňuje výkon praktickej sociálnej práce.

Aká bola Vaša cesta do Slovenskej komory SP a ASP?

Bol som súčasťou tímu, ktorý pripravoval zákon o sociálnej práci. Do tohto tímu ma prizvala Naďa Šebová z MPSVaR SR. Myšlienka komory však nie je ničím novým, o jej potrebe rozprával už nebohý Štefan Strieženec. Neskôr túto myšlienku niesli ľudia ako Jano Gabura, Milan Schavel, Eva Mydlíková, Vojto Tkáč, Ivana Mrázková a mnohí ďalší. O komore sme intenzívne rozprávali počas supervíznych stretnutí v Malej Lučivnej na prelome tisícročí. Dnes, keď už druhý rok existuje, hľadáme jej identitu. Trpí detskými chorobami a je ešte veľmi krehká. Je na každom jej členovi, akým smerom sa bude uberať ďalej.

Čo Vám dáva členstvo v Slovenskej komore SP a ASP?

Členstvo v komore mi dáva príležitosť lobovať za záujmy sociálnych pracovníkov. Veľmi ma trápi, ako málo vieme pomôcť ťažko zdravotne postihnutým, dlhodobo nezamestnaným a sociálne vylúčeným ľuďom postihnutým generačne prenosnou chudobou. Rád by som prispel k zlepšeniu postavenia sociálnych pracovníkov v spoločnosti, vďaka čomu by mohli efektívnejšie pomáhať.

Váš odkaz na záver pre ľudí, ktorí zvažujú svoje uplatnenie v oblasti sociálnej práce.

Nebáť sa a začínať stále odznova. Anton Srholec vravieval, že všetko v živote robíme z lásky alebo nutnosti. Nech je už naša motivácia pre uplatnenie v sociálnej práci akákoľvek, mali by sme sa vždy snažiť do našej práce zapojiť srdce.

Ďakujeme za rozhovor.

Foto: Koba Tuniev Photography