Katarína Mažárová: Vykonávať prácu ako povolanie

V poslednom zo série rozhovorov s laureátmi ocenenia SOPRA nám Mgr. Katarína Mažárová porozprávala aj o tom, akými slovami ju privítal jej otec, keď po prvom semestri ukončila štúdium technického smeru, čo pre ňu znamená práca s ľuďmi, či ako vníma svoje členstvo v Komore.

Ste čerstvou držiteľkou ocenenia SOPRA pre sociálneho pracovníka roka 2017 – čo pre Vás toto ocenenie znamená?

Priznám sa, že odpoveď sa nehľadá ľahko. Mám totiž dojem, že ocenenia dostávajú ľudia, ktorí na svojej životnej ceste dospeli k istému stupňu poznania… a ja sama seba vnímam ako tú, ktorá sa na svojej ceste stále učí a zatiaľ sa mi možno podarilo objaviť zopár „čriepkov“ poznania.
Veľmi si vážim už samotnú nomináciu a vnímam ju ako záväzok, samotné ocenenie potešilo mňa i moje deti 🙂

Čím ste chceli byť v detstve? Aké bolo Vaše vysnívané povolanie?

Myslím, že som nemala vysnívané povolanie. Celé svoje detstvo som prežila vo svojej širšej rodine, do ktorej okrem brata a rodičov, patrili i starí rodičia. A tam som „nasávala“ ľudské teplo a začínala vnímať a zažívať, čo to vlastne tie vzťahy medzi ľuďmi sú.

Neskôr, po maturite, som zvažovala i štúdium práva.

Ako teda viedla Vaša cesta k sociálnej práci?

Maturovala som tesne po Nežnej revolúcii v r. 1990 na strednej priemyselnej škole – odbor automatizačná technika. V tejto oblasti som skúšala pokračovať i v ďalšom štúdiu na vysokej škole – po 1. semestri som to však vyhodnotila, že síce by som sa všetko potrebné možno vedela naučiť, ale nie je to to, čo by ma bavilo. A tak som sa vrátila domov, dodnes si pamätám na slová môjho otca, ktorý skonštatoval: „Nemusíš byť študovaná, hlavne, aby si bola zdravá.“

Aký paradox, keďže sa môj život začal uberať cestou práce s duševne chorými, kde hranica medzi normálnosťou a nenormálnosťou často nie je úplne jasná a všetky vtipy o psychiatrickom personále sú toho ilustráciou.

Začala som teda hľadať prácu a v roku 1991 som nastúpila do Nemocnice s poliklinikou v Trenčíne ako dokumentačný pracovník na psychiatrické oddelenie. Tu som sa neskôr dozvedela informácie o novovzniknutej Katedre sociálnej práce, na ktorej som o rok neskôr začala externe študovať. Priznám sa, že som bola fascinovaná obsahom, rozsahom a komplexnosťou štúdia – od psychológie cez sociológiu, psychopatológiu, právo až po filozofiu a v neposlednom rade intenzívny sociálno-psychologický výcvik. Po skončení štúdia som začala na psychiatrickom oddelení pracovať ako sociálny pracovník a v podstate tam pracujem doteraz, aktuálne na dennom psychiatrickom a psychoterapeutickom stacionári. V tomto roku mám tú česť pôsobiť i v oblasti sociálnych služieb, konkrétne v rámci služby včasnej intervencie.

Absolvovaním vysokej školy sa moje vzdelávanie ešte len začalo rozbiehať – absolvovala som psychoterapeutické vzdelávanie, rôzne semináre čo sa týka techník práce s klientmi a pacientmi, komunikačných techník a relaxačných techník. Uvedomovala som si, že okrem vedomostí je jediným nástrojom, ktorý pri svojej práci mám, moja vlastná osobnosť. Zdá sa mi dôležité, mať aspoň náznaky sebapoznania, aby som svoju prácu mohla vykonávať nie ako zamestnanie, ale ako povolanie.


„Máme dve uši a jeden jazyk a častokrát ich používame presne v opačnom pomere.“


Aké sú „čriepky“ Vášho poznania v tejto chvíli?

➡ Každý človek je jedinečný a neopakovateľný originál, ktorý je expertom na svoj život.

➡ Je umením, ktorému sa stále učím vytvoriť s pacientom či klientom akceptujúci a bezvýhradne prijímajúci vzťah – pretože iba v takomto vzťahu máme možno rozvíjať sa a posúvať sa ďalej.

➡ V poslednom čase vo mne rezonuje i téma súcitu, najmä v kontexte súcitu k sebe samému.

Myslím si, že mnoho múdrych ľudí v minulosti vedelo výstižne pomenovať veci okolo nás… Ja som si pre túto chvíľu vybrala parafrázovanie názvu knihy J. Křivoholavého „Povídej – naslouchám“ a v slovenčine to mohlo znieť ako „Rozprávaj – počúvam (resp. načúvam)“.
Máme totiž dve uši a jeden jazyk a častokrát ich používame presne v opačnom pomere 😉

Ľudia potrebujú mať vzory – osoby, ktorým sa možno chcú podobať, alebo ktoré majú vplyv na ich názory, pohľad na svet, na život. Kto bol Vaším vzorom respektíve osobou, ktorá najviac ovplyvňovala Vaše životné smerovanie?

Počas svojej cesty mám obrovské šťastie na ľudí, od ktorých sa môžem učiť – či už sú to profesionáli alebo pacienti a klienti, ktorí mi umožnili tým, že sa so mnou podelia o svoj životný príbeh – ako keby prežiť niekoľko životov a obohatiť tak môj vlastný život. Som vďačná za tento dar, ktorého sa mi dostáva.

Podtitulom ocenenia SOPRA bolo označenie „zdolávateľ výziev“. S akými najväčšími výzvami sa ako sociálny pracovník pri vykonávaní svojej práce stretávate?

Myslím, že výzvy sú všade okolo nás 😉 Zdá sa mi dôležité, aby som sa aspoň v rámci svojich možností pokúsila urobiť niečo preto, aby veci okolo nás fungovali (aspoň „v hrubých rysoch“).

V zdravotníctve vnímam ako výzvu – rovnocenné postavenie sociálneho pracovníka v rámci multidisciplinárneho tímu zdravotníckych pracovníkov – spolu s kompetenciami a povinnosťami, ktoré k tomu patria.

V oblasti sociálnych služieb je to hľadanie, kreovanie a miesto novej služby – služby včasnej intervencie – tak v očiach personálu ako i klientov, pretože jej podobu a náplň, tak ako ju poznáme teraz – definuje zákon od roku 2014.

Boli niekedy chvíle, keď ste sa ocitli v zúfalej či možno až bezvýchodiskovej situácii a chceli ste so sociálnou prácou „seknúť“?

Priznám sa, že na takú situáciu si nespomínam 😉 V rámci svojej profesie sa mi darí – pracovať v rôznych oblastiach a zdá sa mi, že je to pre mňa účinný spôsob ako sa vyhnúť stereotypom a zároveň ľahšie zvládať frustráciu 😉

A vo svojom doterajšom živote som sa o.i. naučila, že vždy existuje „plán B“ a mne osobne je bližšie hľadanie spôsobu ako sa to „dá“ a nie dôvodov prečo sa to „nedá“.

Aké sú podľa Vás najväčšie rezervy v sociálnej práci na Slovensku?

Ako som už uviedla vyššie, v našej profesii a v pomáhajúcich profesiách obzvlášť máme okrem vedomostí k dispozícii – už iba seba – svoju vlastnú osobnosť.

A práve vo vzdelávaní a najmä v sebapoznaní vidím a vnímam rezervy. Myslím, že by som to nenazvala rezervami v sociálnej práci, ale skôr rezervami v každom jednom z nás.

Som totiž hlboko presvedčená, že vo všeobecnosti – na každej práci je vidieť, či ju človek robí ako zamestnanie alebo ako povolanie 😉

Aká bola Vaša cesta do Slovenskej komory SP a ASP? Odkiaľ ste sa o nej dozvedeli?

O vzniku Slovenskej komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce som sa dozvedela od svojich spolužiačok z vysokej školy a od svojho kolegu zo psychoterapeutického výcviku.

Čo Vám dáva členstvo v Slovenskej komore SP a ASP?

Členstvo v Komore vnímam ako základ profesionalizácie sociálnej práce, ako možnosť pracovať na zmene postavenie sociálnej práce najmä, v mojom prípade, v rezorte zdravotníctva, diskutovať a uvažovať o celoživotnom vzdelávaní.

Váš odkaz na záver pre ľudí, ktorí zvažujú svoje uplatnenie v oblasti sociálnej práce.

Ak máte chuť, určite to skúste, práca s ľuďmi je krásna a obohacujúca 😉

A v tomto predvianočnom čase by som Vám rada popriala krásne pokojné a spokojné Vianoce prežité v kruhu Vašich blízkych…. pretože:
VIANOCE sú…
Keď na oblátku natrieme si med…
Keď všade vôkol počuť radosť, lásku, smiech…
Keď človek k človeku má blízko…
Ako tvár, ktorá sa skláňa nad kolískou..

TOTO je ten vzácny čas…. čo rozsvecuje svetlo v nás…

Prajem Vám, aby svetlo betlehemskej noci prežiarilo Vaše dni všedné i sviatočné… 😉

Ďakujeme za rozhovor.

Foto: Koba Tuniev Photography